Príspevok voľne nadväzuje na články Praveká pevnosť mŕtvych: Záhada opevnenej osady v Nižnej Myšli, Stratení ľudia „pramesta“ na Myšej hôrke a múry blúdiace v čase, Praveká prírodná svätyňa z Gánoviec a kňazi verzus šamani doby bronzovej a Praveké „štáty“ v Karpatoch? Keď na území Slovenska vyrástlo 60 pravekých pevností.

Výskum pravekej „pevnosti“ v Budmericiach (okres Pezinok) sa v roku 2010 začal zvláštnym nálezom.

Archeológovia objavili kostru ženy, ktorá neležala na pohrebisku, ale priamo v areáli „pevnosti“. A nie v hrobe, ale vo veľkej jame, pôvodne hlbokej asi dva metre.

„Jama slúžila na uskladňovanie potravín,“ hovorí autor objavu archeológ Pavol Jelínek. „Na jej dne sa nachádzali črepy a kosti, ktoré zrejme nesúviseli s uložením tela, ale boli bežným sídliskovým odpadom.“

Lepší začiatok výskumnej sezóny si nemohol priať. Samotné opevnené sídlisko v Budmericiach je síce mimoriadne – ide o jedno z najväčších (4,5 ha) v súdobej (približne 17. storočie pred n. l.) v strednej Európe –, stredobodom Jelínkovho odborného záujmu však bolo práve neobvyklé pochovávanie ľudí v areáli sídlisk.



Skúmal výskyt tohto fenoménu naprieč viac ako štyrmi tisícročiami od mladšej doby kamennej po dobu bronzovú. Upútalo ho, že pochovávanie v areáli osád predstavovalo rozmanitý jav.„Každá kultúra vkladala do podobne vyzerajúceho výsledku, akým je v našom prípade kostra v jame, niečo vlastné,“ hovorí. „Zistil som, že niektoré fenomény pretrvávali kontinuálne naprieč obdobiami, ako napr. sídliskové pohreby detí. No iné fenomény boli obmedzené na isté obdobie či na nejakú kultúru a jej územie,“ hovorí

Napríklad ukladanie mŕtvych do veľkých jám, pôvodne slúžiacich na uskladňovanie potravy alebo odpadu (tzv. zásobnicové jamy). V dobe bronzovej sa vyskytuje predovšetkým medzi 20. až 16. storočím pred n. l. v prostredí stredoeurópskej únětickej kultúry a jej dcérskych kultúr ako je maďarovská kultúra z územia Slovenska (ktorej prislúcha aj „starobronzová“ pevnosť z Budmeríc). U iných súdobých európskych kultúr nie je tento zvyk zďaleka taký častý.

„Moravský archeológ Milan Salaš napríklad vypočítal, že v moravskej únětickej kultúre sa nájdu ľudské pozostatky asi v každej desiatej jame,“ hovorí Pavol Jelínek. „Takže tamojší počet nálezov sa dá rátať na stovky. Z maďarovských opevnených osád na Slovensku poznáme cez dvadsať podobných prípadov.“

Žena pochovaná v zásobnicovej jame v opevnenom sídlisku zo staršej doby bronzovej v Budmericiach (dostala prezývku „pani Jelínková“). (Fotografia: Pavol Jelínek.)

Plán nálezu (autor: Pavol Jelínek).

Obetné jamy krvavých rituálov

Fenomén ľudských kostier na sídliskách Pavla Jelínka pôvodne fascinoval z hľadiska ľudských obetí. Ako sme videli v predchádzajúcich článkoch, archeológovia objavili dôkazy opakovaných či hromadných ľudských obiet, niekedy s masakrovaním a štvrtením tiel a azda rituálnymi kanibalskými hodmi (Nižná Myšľa, Spišský Štvrtok, Gánovce).

„Niektoré nálezy, hlavne solídne antropologicky a paleopatologicky spracované, mi dávali široký priestor pre fantáziu,“ hovorí archeológ. Jedným dychom priznáva: „Istý čas som mal zo snahy vydedukovať, čo všetko museli niektorí jedinci absolvovať, než sa dostali do jamy, zlé sny.“



Dodáva však, že vďaka pravidelným kontaktom s mŕtvymi, ktorých vykopával, v tomto smere časom trochu „otupel“. „Podobne to asi majú lekári, patológovia, zdravotníci a napokon aj hrobári a ďalší ľudia, prichádzajúci často do kontaktu so smrťou,“ hovorí.

Hoci sa niektoré rituály zistené (aj) na území Slovenska môžu zdať absurdne brutálne až barbarské, Pavol Jelínek ich dnes interpretuje rezervovanejšie, implikujúc, že pre ľudí doby bronzovej mohli mať mimoriadne hlboký význam s mytologickými asociáciami. „Pravdepodobne často napodobovali kozmologický mýtus obnovy sveta,“ upozorňuje. „V starom svete zachytené mytológie o stvorení často rozprávajú o vzniku sveta pomocou obety boha/obra/človeka, z ktorého rozštvrtených častí božstvá zostavili svet.“

Takýto mýtus poznali už prví Praindoeurópania – jeden z najúplnejších rekonštruovaných praindoeurópskych mýtov hovorí o stvorení sveta z rozštvrteného tela jedného z prapôvodných dvojčiat, ktorého obetoval jeho súrodenec.

Väčšinu nálezov ľudských kostier v areáli sídlisk však nemožno interpretovať ako obete krutého rituálu. Iste, niektorých nebožtíkov očividne pohodili do obetnej jamy – a ich telá nesú stopy násilia. No mnohých iných, podobe ako ženu z Budmeríc, do hrobu uložili. Ženu z Budmeríc dokonca v hrobe sprevádzali milodary: veľká nádoba, džbánok s pokrievkou a asi štyridsať rozložených lastúr.

Vylúčení z komunity?

Kostry v sídliskových jamách, ktoré nenesú stopy zabitia, sa obvykle interpretujú ako zvyšky ľudí na okraji spoločnosti, ktorí nemali právo spočinúť na pohrebiskách ich komunity.

Vyčleňovanie konkrétnych osôb alebo skupín obyvateľstva z pohrebísk poznáme aj zo stredoveku a novoveku. Ako je široko známe, na kresťanských cintorínoch obvykle nepochovávali samovrahov alebo Židov. Ale to nie je všetko.

Britský medievista Christopher Daniell uvádza, že v stredoveku sa na pohrebiskách často nesmeli pochovávať ani pohania, heretici alebo exkomunikovaní ľudia. Niekedy boli vyčleňované aj ženy, ktoré zomreli pri pôrode, zlodeji zabití pri čine, ľudia, ktorí boli prekliati a dokonca ľudia, ktorí zomreli náhle, pokiaľ neboli očividne „dobrí“; ďalej cudzinci na danej farnosti, konkubíny kňazov (v snahe udržať kňažský celibát) a muži, ktorí zahynuli pri dueli alebo na turnaji (v tomto prípade sa postoj cirkvi uplatňoval zriedkakedy).

Názor, že ľudské kostry v sídliskových zásobnicových jamách doby bronzovej patria členom marginalizovaných skupín, kedysi zastával aj Pavol Jelínek.



Napríklad spomenutá kostra ženy zo sídliskovej jamy v Budmericiach nesie známky podvýživy v detstve a ťažkej prácu v dospelosti. Zároveň ju do „hrobu“ uložili v netypickej orientácii, hlavou k severu. Teda spôsobom bežným v sídliskových jamách, ale chýbajúcim z pohrebísk.

Pavol Jelínek teda uvažoval o cudzinke-otrokyni. „Pri príliš bujnej fantázii si môžeme predstavovať exotickú otrokyňu zo západu (možno až z pravekej Prahy), ktorá otročila pre budmerických ľudojedov a pre svoje intrigy skončila tragicky a bez riadneho pohrebu,“ napísal v jednom zo starších článkov.

Tento názor viac nezastáva.

Žiadna vyčlenená skupina

„Pravdepodobne nejde o pohreby otrokov a jedincov na okraji spoločnosti. Ani o cudzincov a ďalších jedincov, ktorí nemali právo byť riadne pochovaní na pohrebisku komunity, ako som svojho času tvrdil,“ hovorí dnes Jelínek.

Archeológ napríklad upozorňuje, že ľudí pochovaných v sídliskových jamách do jám často uložili v tradičnej polohe pre danú kultúru – v prípade ženy z Budmeríc v skrčenej polohe na ľavý bok (odlišovala sa len orientácia). Niektorých ľudí do zásobnicovej jamy dokonca pochovali v rakve alebo im jamu obložili kamením. Jelínek dodáva, že aj hrobové milodary „ľudí z jám“ môžu byť značne bohaté.

Hypotézu o cudzom pôvode alebo vyčlenenej skupine obyvateľstva závažne spochybnili predovšetkým izotopové a ďalšie analýzy porovnávajúce stovky kostier zo sídliskových jám s ľuďmi z pohrebísk staršej doby bronzovej z Moravy a centrálneho Nemecka: nezistili žiadne rozdiely v pôvode (domorodec vs. prisťahovaný cudzinec) alebo spôsobe stravovania, ani rozdiely v miere telesnej námahy, výskyte ochorení, polohe tela, počte zranení a bohatosti milodarov...

Jamové hrobky pre niektoré rodiny?

Jelšovce, žena a štyri deti uložené v zásobnej jame, únětická kultúra.

Na mnohých náleziskách v zásobnicových jamách nespočinul len jeden človek, ale viacerí, traja až deviati jedinci, často muži, ženy i deti. Možno hovoriť o hromadných či masových hroboch, ako napr. v Nitre-Krškanoch, Pate, Žlkovciach a Jelšovciach.

Niektorí naši archeológovia, u nás napríklad Jozefa Bátora, uvažovali o hroboch celých rodín. Tento predpoklad overil nedávny výskum tímu maďarskej archeologičky Viktórie Kissovej, prezentovaný na minuloročnej konferencii Genes, Isotopes and Artefacts vo Viedni. Maďarskí archeológovia vykonali genetické analýzy skupinových pohrebov v sídliskových jamách severopanónskej kultúry a vatyanskej kultúry. Potvrdili, že v nich ležali príbuzné osoby, pričom na rozdiel od výskumov v Nemecku zároveň identifikovali niekoľko možných imigrantov, väčšinou ženy – čo súhlasí s početnými genetickými dôkazmi o pomerne bežnej exogamii v dobe bronzovej.

Pravda, výskum skúmal nálezy mimo kultúrneho kontextu únětickej kultúry, takže je otázne, či zvyklosti skúmané maďarskými archeológmi zodpovedali únětickej a jej dcérskej maďarovskej kultúre z územia dnešného západného Slovenska.

Opatrnejší pohľad

Kosti ľudí doby bronzovej v Lichtenštajnskej jaskyni (autor fotografie: Uwe Fricke).

Kto teda boli záhadní ľudia zo sídliskových jám doby bronzovej, stovky – celkovo azda tisíce – ktorých vyčlenili ich súkmeňovci zo svojich pohrebísk, aby ich zakopali... priamo v osade, takpovediac pod svojimi nohami?

Ako sme videli, neboli to (alebo aspoň nie často) cudzinci či otroci, ani mimoriadne bohatí či mimoriadne chudobní členovia spoločnosti. Kam siaha „zrak“ archeológie a antropológie, tam nevidíme žiadne odlišnosti od zvyšnej populácie.

A ako vidieť z pomerne častého výskytu takéhoto pochovávania v „únětickom prostredí“, ukladanie nebohých do zásobnicových jám nepredstavovalo žiadnu deviáciu, ale pomerne bežný, hoci nie dominantný spôsob pochovávania (v únětickej kultúre centrálneho Nemecka sa iný, ako štandardný pohreb, týkal až 25 % populácie!).



Niektoré indície podľa Pavla Jelínka naznačujú kultový význam takéhoto pochovania, azda ako obetu božstvám podsvetia. Takouto indíciou je výskyt mušlí, ktorých symbolika sa u archaických spoločenstiev spája s plodnosťou, ženským elementom a poľnohospodárskymi, svadobnými či pohrebnými rituálmi a mágiou. „Nálezy riečnych mušlí a artefaktov z nich sa viažu na sídliská a skelety zo sídlisk. Z pohrebísk ich nepoznáme, čo môže poukazovať aj na to, že pri ukladaní tiel do sídliskových objektov nešlo o primárne pohrebnú, ale o inú kultovú aktivitu,“ uvažuje vedec.

Podobný názor zastáva archeológ Jozef Bátora, podľa ktorého by „mohlo ísť o obete súvisiace so zakladaním novej úrody v jarnom období, keď boli zásobné jamy prázdne“.

Aj ku kultovým interpretáciám kostier v zásobnicových jamách sa dnes Pavol Jelínek stavia opatrnejšie. „Skôr by mohlo ísť o dôsledok rôznorodých výkladov názorov na posmrtný život alebo o malý dôraz na prísne dodržiavanie pohrebných rituálov v danej kultúre,“ hovorí.

Ako možnú analógiu uvádza prípad Lichtenštajnskej jaskyne (Lichtensteinhöhle) v centrálnom Nemecku, kde sa podarilo objaviť zvyšky asi 60 ľudí zo záveru doby bronzovej – bez akýchkoľvek známok násilia. DNA analýzy potvrdili, že ide o príbuzných: podľa všetkého miestny rodinný klan ignoroval tradičné pohrebné zvyklosti a namiesto toho ukladal svojich členov v jaskyni, a to počas 5 generácií. Podobným prípadom by mohli byť „ľudia z jám“ zo začiatku doby bronzovej.

„Je možné, že časť populácie jednoducho praktizovala odlišné formy pochovávania ako ostatní. Dôvody si môžeme len domýšľať,“ hovorí. „Každopádne tieto praktiky museli byť tolerované väčšinovou časťou pravekých spoločenstiev.“

Ťažko povedať, či tajomstvo „ľudí z jám“ doby bronzovej niekedy úplne rozlúskneme. Určite sa však doň podarí vniesť viac svetla. Napríklad vďaka izotopovým a genetickým analýzam, ktoré - ako sme videli - stihli priniesť prvé zásadné poznatky. Pavol Jelínek pripomína, že nemenej dôležitá je „dôkladná antropologická a paleopatologická analýza“: „Nebola samozrejmosťou ani pred desiatimi rokmi, keď som písal dizertačnú prácu.“



-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Za spoluprácu na článku autor ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi PhD.

Literatúra:
^{Bátora, J. (2019): Slovensko v staršej dobe bronzovej. Univerzita Komenského v Bratislave.
Daniell, Ch. (1998): Death and Burial in Medieval England 1066-1550. Routledge.
Knipper, C. a kol. (2015): A distinct section of the early bronze age society? Stable isotope investigations of burials in settlement pits and multiple inhumations of the Únětice culture in central Germany. American Journal of Physical Anthropology.
Jelínek, P. (2009): Nálezy skeletov v sídliskových objektoch – ich interpretácia a význam. Univerzita Komenského v Bratislave. Dizertačná práca.
Jelínek, P. (2010): Príspevok k interpretácii tzv. masových hrobov z prostredia únětickej kultúry. In: Tichý, R. – Štulc, R. (eds.): Hroby, pohřby a lidské pozůstatky na pravěkých a středověkých sídlištích; Živá archeologie/REA Supplementum 3, Hradec Králové2010, 91-98. 
Jelínek, P. (2014): Prečo archeológovia píšu nudné články? HistoryWeb https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/preco-archeologovia-pisu-nudne-clanky
Jelínek, P. (2015): A note on spiritual life of the Maďarovce culture. In: D. Hulínek/D. Bonatz/M. Kováč (eds.): Archeology on three continents 2006 – 2011 (5 years of the Slovak Archeological and Historical Institute SAHI). Bratislava 2015, 89-109. 
Pankowská, A. (2014): Rekonstrukce zdraví a životního stylu jedinců pohřbených v sídlištních jamách a hrobech starší a střední doby bronzové na základě patologických znaků na kostře. Univerzita Karlova}

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet